„and then nothing turned itself inside out“ (Yo La Tengo)
Neuveriteľné!
dnes mi dorazila zásielka.
Nečakaná, neobjednaná.
Prišiel balík o rozmeroch spoločenskej hry pre celú rodinu, odosieľateľ neznámy.
Čo ma však zneistilo, bolo dátum podania…
…Dvadsaťšesť rokov späť.
To bolo dávno.
Na priloženom lístku stálo iba:
⁃ Do vlastných rúk –
Balík som hneď nedočkavo rozbalil a naozaj obsahoval hru:
„Postav sýkorku, tygra, či veľrybu…sleduj život v jeho jednoduchosti„
Povrch krabice se neustále menil, na podklade striedajúcich sa odtieňov vystupovali symboly a obrazce. Medzi inými som rozoznal “skrutkovicu” DNA, trojrozmerné modely molekúl či útržky chemických rovníc.
Obsah krabice bol však ešte zaujímavejší…
…Môj prvý pokus za veľa nestál
Výsledkom bolo nedôchodča veľkosti morského prasiatka s metabolismom netopiera. Nedokázalo si uloviť potravu, ale ešte než stihlo umrieť od hladu…zlyhalo mu srdce.
Rozhodol som sa venovať viac času mnohostránkovému návodu.
Nakoľko mám všeobecné vzdelanie, pripadali mi názvy niektorých kapitol celkom zrozumiteľne…napríklad:
„Enzymatické skupiny bylinožravých“
„Proteinový cyklus“
či „Rodová a skupinová akcelerácia recesívneho génu“
Iné boli naopak úplne mimo rozsah mojej predstavivosti:
„Triploidný syndróm a iné príklady degeneratívnych korekcií“
„Genetický skanzen“
alebo „Kognitívne filtre extrémnych emócií“
Druhý pokus už dopadol omnoho lepšie.
Sýkorka ktorú som stvoril bola kompletná, po všetkých stránkach životaschopná, a dokonca si zobla slnečnicového semiačka než frnkla oknom.
Už nikdy som ju nevidel.
Asi jej moje semiačko nechutilo.
Mňa ale výsledok naopak veľmi povzbudil.
V nasledujúcich týždňoch som vyrobil mnoho úspešných i neúspešných tvorov.
Hral som sa s podobou, hral som sa s hraničnými hodnotami biologickej odolnosti, až kým mi nezačal dochádzať materiál.
A hoci som si stále nebol úplne istý, rozhodol som sa zo zvyškov stvoriť to, po čom som od začiatku túžil.
Nazval som ju “Dana”
Venoval som sa jej celé dni, každú možnosť zvažoval mnohokrát, menil priebežne obsah i formu.
A v podvečer na Štedrý deň som usúdil, že mám hotovo.
Mala postavu bohyne a nádherné oči plné hĺbky poznania, o ktorom nemala najmenšieho poňatia.
To všetko som jej daroval.
A môj život sa na chvíľu stal krajším.
– Kto je to? –
pýtali sa susedia keď som šiel na nákup.
– Spolužiačka zo školy –
odpovedal som, a tváril sa tajomne. Bol to príjemný pocit.
Lenže potom to začalo.
Priniesol som jej kvety, kyticu ruží…hodila ich na stôl.
Neskôr ich dala do vázy, lenže nebolo to ani kvôli mne…ani zo súcitu voči kvetom…ale iba preto, že jej to tak prišlo rozumné.
Začala sa chovať ako skutočná a každým dňom sebavedomejšia žena.
Najskôr som si myslel, že chce prekryť neistotu ohľadne svojho pôvodu.
Lenže jedného dňa, prišla s tým, že už ma nepotrebuje.
Doslova:
– Mohla som to všetko získať i inak, ale prečo, keď ty si mi to tak ochotne dával –
Chvíľu sme žili ako dvaja cudzí ľudia v jednom byte.
Až raz našla v kuchyni krabicu s nápisom:
„Postav sýkorku, tygra, či veľrybu…sleduj život v jeho jednoduchosti„
V ten istý deň, keď som otvoril dvere, stála tam…pripravená vykonať to, čo považovala za správne.
Opýtala sa:
– Naozaj ma stvorila táto hra? –
– Ja som ťa stvoril, a hra…hra je iba nástroj –
odpovedal som.
Na okamih sa zamyslela.
Po chvíľke však pokračovala:
– Nie je to ani trochu osobné, len potrebujem tvoj materiál na niekoho, kto bude trochu viac ako som ja. –
Držala v ruke nástroje.
– To nemôžeš…ja sám som ťa predsa stvoril! –
– Áno, dal si mi život bez môjho súhlasu…prečo by som si ja nemohla vziať ten tvoj?
A skúsila to.
…
– A preto som ju zabil. Nedokážem cítiť ľútosť voči niekomu, kto necíti vôbec nič. –
zakončil som svoju výpoveď.
Vyšetrujúci poručík si povzdychol:
– Rád by som vám uveril. Lenže, žiadnu hru sme nenašli…a prehľadali sme tu každý kút –
Bol som sklamaný.
Chcel som iba citlivú bytosť podľa vlastného obrazu…no stvoril som monštrum.
…
Dnes mi dozorca priniesol balíček.
Rozbalil som ho, a na krabici žiaril nápis:
„Postav si svoj vlastný nekonečný vesmír„